KOMOČA. Miestny reformovaný kňaz Kálmán Boross zašiel ešte ďalej. Pri príležitosti odhalenia pamätnej tabule šesťdesiatim obetiam vojny, vydal v roku 1925 Pamätnú knihu, v ktorej sumarizoval informácie o padlých Komočanoch na základe vedomostí ich príbuzných.
Zanechal nám tak neoceniteľný dokument, medzi riadkami ktorého môžeme vyčítať, ako čelili pozostalí rane osudu sprevádzanej zväčša tým, že ich mŕtvi boli pochovaní zväčša na takých miestach, o ktorých existencii dovtedy ani nevedeli.
Prípad Dávida Bekeho
Dovtedy bolo veľmi zriedkavé a pre bežného človeka takmer nepredstaviteľné, že by nebola možnosť rozlúčiť sa so svojim príbuzným s patričnou pietou. Kto si to mohol dovoliť, pokúsil sa aspoň navštíviť miesto posledného odpočinku svojho zomrelého.
Taký bol aj prípad vojaka Dávida Bekeho. V roku 1915 narukoval do cisárskeho a kráľovského komárňanského 12. pešieho pluku a počas bojov v Karpatoch utrpel zranenie, ktorému v nemocnici v Sambire podľahol. Jeho rodičia sa v roku 1916 rozhodli predať časť svojich pozemkov, aby mu mohli dať vyhotoviť kamenný náhrobok, s ktorým vycestovali do Sambiru. Tam nechali na mieste jeho posledného odpočinku vyhotoviť fotografiu, ktorej kópie rozdali príbuzenstvu.
János Kósa
Zomierali aj po skončení vojny
Podobne konali aj pozostalí Gyulu Csóku, ktorý padol už vo svojej prvej bitke a pochovaný bol v Babine. Ďalšou možnosťou, pre mnohých však finančne nedostupnou, bola exhumácia a privezenie pozostatkov domov. Takto učinili rodičia Jánosa Kósu, po ktorého telo išiel jeho otec až do Rohatinu. No aj keď by sa našli prostriedky, nie vždy bola možnosť.
Taký bol aj prípad Lajosa Kollára, ktorý sa v roku 1920 práve vracal po šesťročnom ruskom zajatí domov, keď v ochorel na čierne kiahne a 23. augusta im v nemocnici v Lipníku podľahol. Jeho telo príbuzným nedovolili exhumovať. Nebol to jediný prípad, kedy vojaci umierali ešte aj po ukončení vojny na dôsledky chorôb a zranení, ktoré si z nej priniesli.
Zmizli bez stopy
Asi úplne najhorším prípadom bolo, keď sa rodina nikdy nedozvedela, kde ležia pozostatky ich milovaného. V tom čase boli identifikačné štítky iba v plienkach a mnohé telá boli neidentifikovateľné, buď kvôli deštrukcii alebo preto, že boli objavené neskoro (ak vôbec). Počty nezvestných dosahovali alarmujúce čísla.
Spomedzi Komočanov tvorili tí, ktorí zmizli na bojiskách, alebo v ruskom zajatí rovnú pätinu. Ich príbuzní potom žili dlho v neistote. Definitívne boli vyhlásení za mŕtvych v priebehu prvej polovice 20. rokov.⋌
János Kósa
Autor: PAVOL RUSNÁK, historik MJT Nové Zámky
