ŠURANY. To všetko sme zažili v spoločenskej hale, kde oficiálne uviedli publikáciu Šuriansky cukrovar. Napísal a zostavil ju správca tunajšieho mestského múzea Miroslav Eliáš, ktorý ju početným hosťom aj predstavil.
Najväčšia kniha o meste
„Keď som pred niekoľkými rokmi písal publikáciu o šurianskom hrade, učiteľ histórie Jozef Tamaškovič mi pripomenul, že by som rovnako mal spracovať aj šuriansky cukrovar. Keď som sa vlani do tejto témy pustil, netušil som, koľko zaujímavého materiálu sa mi podarí zhromaždiť,“ povedal na prezentácii M. Eliáš.
Keďže dokumenty o dejinách cukrovaru sú aj dejinami mesta, je to zatiaľ najväčšia kniha o Šuranoch. Má 210 strán, z nich 50 tvorí len fotografická príloha. Vďaka kvalitnému papieru a tlači váži vyše kilogramu.
Osobnosti európskeho významu
Zakladatelia cukrovaru Lippman a Gerson urobili priemyselnú revolúciu v celej habsburskej monarchii. V celej strednej Európe bola ich firma najväčším platcom daní do kráľovskej pokladnice. Cisár František Jozef obom udelil dva čestné rády. Napriek tomu sme dlho nepoznali ani ich tváre. Až M. Eliáš objavil Lippmannov portrét v dokumentoch berlínskeho múzea cukru, ktorého založenie inicioval syn Lipmanna Edmund, univerzitný profesor.
Účastníci slávnostnej prezentácie ako prví uvideli fotografiu jedného z najvýznamnejších majiteľov cukrovaru na prelome 19. – 20. storočia. Šándor Hatvan Deutsch bol obrovským akcionárom cukrovarov a potravinárskych závodov v monarchii. V Šuranoch dal postaviť obytnú kolóniu cukrovaru a v roku 1912 ho dal zrekonštruovať do dnešného stavu, Dlho niesla jeho meno hlavná ulica kolónie (dnes Partizánska).
O podpis autora bol mimoriadny záujem. Foto: (MA)
Firma európskeho významu
Cukrovar začal výrobu v roku 1854, o dva roky spustili prevádzku rafinérie - prvej v monarchii aj v Európe. Jej tradičný produkt, čisté biele homole cukru, si mnohí pamätajú dodnes, hoci nakoniec sa používali len ako propagačný suvenír. Cukrovar sa koncom 19. storočia prezentoval okrem iného aj na svetových výstavách vo Viedni a Paríži.
Veľký požiar fabriky a rafinérie v roku 1884 spôsobil toľko iskier, že sa od nich chytili až domy v neďalekom Nitrianskom Hrádku. Udalosti sa venovali aj vtedajšie Nitrianske župné noviny.
Rafinériu ešte obnovili, ale po ďalšom požiari v roku 1916 nakoniec zbúrali.
Technickou raritou bolo sto kilometrov úzkokoľajnej železničky na dovoz repy, ktorá siahala až po Trnovec nad Váhom. Po Viedenskej arbitráži v roku 19838 bola rozdelená hranicou, časť pripadla Maďarsku.
Ľudské osudy i tragédie
Kniha obsahuje veľké množstvo osobných výpovedí, príbehov celých rodín a generácií, ktoré pracovali v cukrovare. Šurany sa stali dokonca súčasťou televízneho dokumentu o predkoch známeho britského herca, spisovateľa a šoumena Stephena Freya.
Jeho pradedo Leopold Neumann v 20. rokoch 20. storočia pracoval v cukrovare ako vážnik. Freyov dedo Martin Neumann odišiel do Anglicka, kde zapracovávali našich pracovníkov cukrovaru. „Keďže Frey nemal k dispozícii fotografie predkov, v dokumente BBC sa ani neobjavili. My sme však našli fotografiu Freyovho prastarého otca a poskytli sme ju príbuzným v Británii,“ povedal M. Eliáš.
V knihe je množstvo údajov o osobnostiach, kolektívoch, úspechoch i tragédiách. Medzi najväčšie patrila perzekúcia židovských zamestnancov počas druhej svetovej vojny. Z novodobých je najväčšou tragédiou výbuch múčneho mlyna v roku 1989, kde zahynulo osem ľudí.
Ľudia ju študovali hneď na prezentácii. Foto: (MA)
Ešte jedna kampaň
„V tento čas sa pomaly rozbiehala cukrovarnícka kampaň. Na cestách blato, mestom sa šírila vôňa rezkov. Naši ľudia dokonale poznali celý výrobný proces bieleho zlata. Viacero pokolení tvorilo jednotnú cukrovarnícku rodinu. Preto dnes knihu posypeme úrodnou šurianskou zemou a všetci jej zaželáme úspešnú cestu k čitateľom,“ uviedol na prezentácii viceprimátor mesta Igor Bartovič.
„Chcem zablahoželať autorovi nielen za to, že zvečnil význam cukrovaru a Šurian pre región, ale špeciálne za túto prezentáciu. Po nej určite nik z nás bez knihy neodíde,“ pridal sa podpredseda Nitrianskeho samosprávneho kraja Ladislav Marenčák, ktorý publikáciu posypal šurianskym cukrom. Originálny päťgramový balíček kryštálového cukru spolu s výtlačkom knihy poslali aj do Múzea cukru v Berlíne.
Bezprostredne po uvedení knihy bola autorská autogramiáda. Ľudia čakali na podpis Miroslava Eliáša hneď s niekoľkými knihami pod pazuchou.
„V cukrovare som robil od učňovských rokov a znova som sa tam vrátil„Robil tam dedko, otec, matka. Na jednej z historických fotiek je aj strýko - maliar Florián Rako,“ povedal Miroslav Slovák, ktorý v knihe nedočkavo listoval spolu s manželkou Jozefou.
Bohumil Kupecký strávil v cukrovare ako učeň a elektrikár spolu 29 rokov a dožil sa aj konca výroby. „Toho Nemca som sa opýtal, či si je vedomý, že ruší nielen prevádzku, ale hlavne tradíciu a celú cukrovarnícku rodinu,“ povedal, keď si kupoval výtlačok.
Vydaním knihy sa v Šuranoch začala ešte jednu cukrovarnícka kampaň. Bude pokračovať doma v rodinách nad stránkami publikácie.
