MOTORISTICKÁ SÚŤAŽ AFRICA ECO RACE sa jazdí po trase legendárnej Rely Paríž - Dakar a motoristi ju nazývajú aj „pravým“ Dakarom. Robert Kasák zo Semerova pri Nových Zámkoch za volantom „expedične“ upravenej Tatry 815 odjazdil dva posledné ročníky.
SEMEROVO. Jeho úlohou bolo vyprosťovať zapadnuté vozidlá a zbierať tie, ktoré už po vlastnej osi ďalej nemohli pokračovať. Robert absolvoval už niekoľko besied. Nedávno sa spolu s členmi tímu Tomáša Tomečka konečne dostali aj pred publikum obce, ktorej logo vozí na svojej tatrovke. Redakcii MY poskytol nasledujúci rozhovor:
Aká bola vaša denná túra?
• Hneď, ako odštartoval do rýchlostnej skúšky posledný pretekár, pustili na trasu Balai-kamión (balai znamená metla - tým je povedané všetko). Podľa koordinátov sa náš navigátor snažil nájsť zablúdené alebo rozbité vozidlá. Koho sme dokázali z piesku vykopať a naštartovať, šiel ďalej. Rozbité motorky sme nakladali na korbu, autá sme ťahali za sebou až po najbližšiu asfaltku, kde si ich prevzali asistenčné tímy. A potom späť po ďalších na trasu, až kým sme ju celkom nevyzametali. Na 600-kilometrovej etape sme najazdili aj 1 500 kilometrov. Väčšinu v noci. Niekedy nezostal čas na spánok ani na bivak, lebo ledva sme skončili a už sme štartovali do ďalšej etapy.
Robert Kasák (za volantom) so svojou osádkou.
Zo štyroch ročníkov Africa Eco Race ste absolvovali posledné dva. Ktorý bol ťažší?
• Tento rok sme spali v púšti asi dvakrát, predtým určite viac. V roku 2011 sme totiž boli jediným Balai-kamiónom a okrem vozidiel sme mali naložené aj palivo pre vrtuľníky. To bolo skutočne náročné. V roku 2012 boli „zametacie“ kamióny dva. Lenže organizátori veľmi pritvrdili trasy. Hneď v prvej etape vypadlo toľko, až sme mysleli že už nebude mať kto pretekať. Najmä nováčikovia boli bezradní, vôbec sa nevedeli vyhrabať. Nakoniec jednu etapu pre extrémnu náročnosť úplne zrušili.
Sú pieskové duny naozaj také ťažké a ešte aj rovnaké?
• Ako idete Afrikou, mení sa zrnitosť aj farba piesku. V Atlase je sivý, zrnitý, postupne hnedooranžový žltý až biely. Marocké piesky sú tuhšie, v druhej polovici Maroka začínajú vysoké duny. To je prvé varovanie – kto ich nezvládne, do Mauretánie nech ani nepokračuje.
Tri etapy boli úplne pieskové a extrémne ťažké. Samotná Tatra má 12,5 tony a keď vbehne do piesku, akoby ste ťahali štyridsaťtonovú súpravu. Terén prerývalo aj mnoho strmých vyschnutých riečisk. Keď sa ďalej nedá rovno, navedú vás okolo. Namiesto štyristokilometrovej vzdialenosti najazdíte aj tisícku.
Dunami jazdíte ako v labyrinte. Nevidíte horizont a ak sa neviete orientovať podľa slnka, stratíte smer. Pretekári jazdia podľa azimutu. Ak netrafia, musia sa vrátiť do východzieho bodu a skúsiť znovu. My sme to mali ľahšie, jazdili sme podľa koordinátov GPS. Ak jedna skolabuje, musíte mať záložnú – lebo ste posledným autom na trase a vás už nemá kto hľadať.
Až po nápravy v piesku.
Dá sa vôbec vopred pripraviť na takéto podmienky?
• Už viem odhadnúť, čo sa môže pokaziť. V prvom ročníku sa nám odlomila predná poloos, musel nám ju doviezť vrtuľník. V piesku je to veselá oprava. Keď pustíte kľúč, potom ho polhodinu hľadáte, akoby ste preosievali múku.
Pred druhým ročníkom sme spevnili uchytávanie nákladu na korbe. Lebo keď nie je iná možnosť a musíte dunu preskočiť a na tatrovke máte ešte trojtonové auto, sily, ktoré tam vzniknú, dokážu odtrhnúť naložené auto z úchytov.
Oba ročníky sme jazdili v rovnakom zložení: ja ako šofér, Jano Svoreň ako navigátor, lekárkou bola rodená Maročanka Berika Bouhrim.
Oficiálnym dôvodom premiestnenia rely Dakar do južnej Ameriky boli obavy z teroristických útokov v Afrike. Stretli ste sa s miestnymi obyvateľmi?
• Afrika je krajina, kde je vraj možné všetko. V krajinách, ktorými sme prechádzali, sú aj kočovníci, ktorí nemajú žiadne obydlia, iba stany, a do mesta sa dostanú možno dvakrát za život. Armáda trasu rely dôkladne strážila, viackrát sme míňali jej guľometné hniezda. Nemali sme pocit ani najmenšieho ohrozenia.
Dakar býval poznačený viacerými tragédiami. Nejde tu na trati o život?
• Pretekári majú zariadenie, ktorým môžu komunikovať s organizátormi. Tento prístroj má schopnosť privolať pomoc aj sám v prípade havárie. Ale stať sa môže všetko. Jeden motorkár zapadol v takom extrémnom teréne, že sme sa k nemu nemohli dostať ani Tatrou. Došla mu voda, skapala mu baterka aj komunikátor. Bol tak vysilený, že sa nepokúšal motorku nakopnúť a nevšimol si, že mu solárne panely medzitým nabili baterku. Keď sme ho našli, už mal nachystané svoje posledné jedlo. Vykopali sme stroj, naštartovali, dali sme mu vodu, jedlo a odfrčal.
Niektorí jazdci považovali za malý zázrak už to, že sme ich dokázali opraviť. Našinec je zvyknutý pomôcť si sám a na zlomený záves riadenia stačila zváračka, ale s tým sa vraj na rely ešte nestretli.
Lepšie ako odtiahnuť je niekedy opraviť na mieste.
Možno váš výkon porovnať s nárokmi na samotných jazdcov?
• Súdiac podľa potlesku, ktorý nás čakal na záverečnej ceremónii, to uznali jazdci aj organizátori, ktorí nám venovali osobitnú cenu.
Kam sa chystáte najbližšie?
• Najprv musím po Dakare upratať kabínu a dať repasovať tlmiče. Manželka ma nahovára na dovolenku, takže asi nahodím na korbu obytnú nadstavbu a pohľadám kemp, kam by sme sa s Tatrou zmestili. Rád by som sa ešte raz vybral na SilkWay, ktorú som absolvoval v roku 2009.
Ak všetko dobre dopadne a dohodneme sa s organizátormi Africa Eco Race aj na ďalšom ročníku, určite sa znova rád podelím o zážitky.
